Malaga ---> Cabo de Gata

                                                                                                                                                                                                                                                                              

            Pútnik je človek, ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, či pripraviť cestovnú tašku, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí, že naozaj človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda púť, putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

 z kázne Mons. Cyrila Vasiľa o význame putovania v tradícii Cirkvi                                                                                                                    

                                                                                                                                                 

 

Semana Santa - Veľký týždeň.

               Zobudil som sa na pochodový rytmus, bubny a činely. Z ulice  bolo počuť dychový orchester, vo vzduchu lietali lupene kvetov a farebné balóny, ulicou prechádzal Ježiš Kristus so svojou Matkou. Ľudia tlieskali, pozdravovali sochy,  v kaviarniach bežal priamy prenos z procesie, stále som počul smiech detí, trúbky a klarinet. Bola kvetná nedeľa.

     Prvé procesie sa konali v Malage v roku 1487 spojené s oslavou reconquisty, odvtedy počas zložitej španielskej histórie prešli mnohými zmenami. Dnes je tu viac ako štyridsať   "Cofradias" (bratstiev), ktoré sa  pripravujú na Veľký týždeň celý rok. Každé bratstvo má svoje "tróny" zobrazujúce biblické scény, svoj orchester, vlastné piesne, symboly a rôzne druhy habitov. Najväčšie tróny vážia takmer päť ton, vtedy ich nosí asi 250 mužov, za trónom ide dychový orchester. Úplne v predu idú stovky zahalaných  "nazarenos", kajúcnikov predstavujúcich ľútosť. Procesie trvajú až do Veľkého piatku, v uliciach mesta sú desaťtisíce obyvateľov, policajtov, turistov, fotografov.

    Nemám pocit, že ide iba o plytké divadlo, tradíciu a povrchnosť. Ticho  pozorujem vzďaľujúci sa kríž na ulici s výkladmi luxusných hodiniek a predraženého oblečenia. Tajomstvo Vzkriesenia ma presahuje. Uväznený v nepokojnom dave ľudí  prežívam radosť, slobodu, ktorá nie je záležitosťou priestoru,    Semana Santa na juhu Španielska nabáda prehodnotiť svoju ľahostajnosť voči duši... 

Smerom do El Chorra.

V poloprázdnej kaviarni sedel oproti mne starší pán. V novinách El Pais čítal o rekordnej nezamestnanosti španielov, zvonku doliehal prenikavý zvuk megafónu, v ktorom pouličný predavač hlásil, že tri kilogramy pomarančov stoja dve eurá. Názov kaviarne aj rovnakomennej štvrti Malagy, Teatinos, bol odvodený od prísneho rádu Teatínov, ktorí do Španielska prišli v prvej polovici sedemnásteho storočia. Hrubou čiernou fixou zakúpenou v čínskom obchode (každý druhý obchod je tu čínsky "bazár") som si napísal tabuľky na stopovanie - Alora a EL Chorro , na mape som našiel výjazd na cestu A-357,  odkiaľ som sa pomerne rýchlo dostal do Alory. Sympatický stredoškolský učiteľ hovoril o malom záujme študentov, o povrchnosti a lenivosti, o výhodach bývania v malom meste. Ešte mi niečo vysvetľoval, títo ľudia hovoria veľa, ale už som nerozumel. Previezol ma úzkymi uličkami mesta, raz som mal pocit, že by mal pre istotu sklopiť spätné zrkadlá. Biele hranaté domy postavené veľmi blízko seba akoby odrážali súdržnosť veselých a hlučných obyvateľov. Andalúzia bola viac ako štyristo rokov moslimskou krajinou a na mnohých domoch bolo vidieť pozostatky islamskej architektúry - farebné keramické obklady s pravidelnými vzormi. Ďalej, do El Chorra som sa zviezol s mladým Švédom, jeho desaťmesačný syn pripútaný v autosedačke pokojne spal, manželka liezla v sektore Suizo a o dva  týždne mali odísť naspäť do Štockholmu. Za krátky čas som sa ocitol sám uprostred lesa, pred sebou som videl mohutnú skalnú stenu, svietilo slnko a fúkal slabý vietor. Tie zvuky ticha, chvíľu som tam len tak stál, mal som pocit akejsi malosti a spomenul som si na vetu Alain de Bottona: "Vznešené krajiny nám umožňujú, aby sme na svoju dobre známu nedokonalosť nahliadli novým, prospešným spôsobom." Chcel som mať Oľgu pri sebe, ako vtedy večer v lese pri Stráňach,  bola zima a nám sa ešte nechcelo ísť naspäť. Keď som prišiel pod stenu, Franz , Mária, Asha, Bogu a Slavo už mali prvé cesty vylezené. Vybalil som si lezečky, sedák, bratove expresy, do doliny bol nekonečný výhľad a len nešikovne som sa snažil zachytiť svojím Canonom príbehy týchto skál, lesov a  vtákov.